David Mackovič je mladý, dvadsaťjeden ročný slovenský fotograf, ktorý sa začal fotografii venovať už v pomerne mladom veku. Štúdium fotografie započal na strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, po ktorej následne pokračoval do Ateliéru Reklamní fotografie v Zlíne, pod vedením docenta Jaroslava Prokopa.
Prvé skúsenosti s digitálnou fotografiou David získal vďaka otcovmu fotoaparátu, s ktorým zaznamenával rôzne rodinné udalosti. Fotoaparát sa však zatiaľ stal len nástrojom/prostriedkom
k zaznamenávaniu. Postupom času a s naberaním čoraz väčších skúseností sa však jeho fotografia začala pretvárať vo viac, ako len záznam okolitých udalostí. Do fotografií sa začal vnárať cit pre kompozíciu a aj technická prepracovanosť. S ďalšími a ďalšími experimentmi, či už
s analógovými fotoaparátmi, alebo s rôznymi chemickými procesmi pri vyvolávaní filmov sa pomaly začal tvarovať aj Davidov vizuálny prejav.
V Davidovej práci prevláda dokumentárny charakter fotografií, z ktorých zostavuje obrazové denníky. Zaznamenáva život okolo seba, svojich priateľov, rodinu, ale aj prírodu, v ktorej trávi veľa času. Na svet sa nepozerá kriticky. Je akýmsi pozorovateľom snažiacim sa nenarušovať svoje okolie a ukázať tak divákovi scény, ktorých bol svedkom. Z autorových fotografií sa na prvý pohľad môže zdať, že sú poriadené s určitým odstupom, akoby sa bál ísť bližšie. Snímky sa však nestávajú menej kvalitné. Ukazujú nám práve onú úctu s akou pristupuje autor k svojmu okoliu. Široká škála tém
a námetov, s ktorými autor pracuje poskytujú voľnosť neobmedzovať sa a neustále tak zdokonaľovať svoju techniku a obrazovú precíznosť.
Chuť objavovať nové veci sa prejavila aj pri ceste do ďalekého Izraela, kam David odcestoval na študijný pobyt. Mesto Jeruzalem sa mu stalo na malú chvíľu domovom a svoje každodenné zážitky sa rozhodol zaznamenávať a následne vkladať na webový blog, ktorý bol jeho denníkom, jeho Jerusalemdajly. Priestor pre nové zážitky, dôležité okamihy a zaujímavosti, s ktorými sa stretával. Tento denník sa tiež stal únikom od samoty, odlúčenia od domova a od rodiny, ktoré mnohokrát znášal s ťažkosťami. „Ako materiál pribúdal mohol som sa pozerať dozadu, čo sa mi za ten čas podarilo, koho som stretol, s kým som sa odfotil, koľko mačiek bolo na ulici minulý týždeň, a ako sa mi pokazil bicykel po ceste zo školy. Vytváral sa mi tak postupne archív, z ktorého sa stalo virtuálne portfólio z mojej cesty.“
Jerusalemdajly sa tak stal dôležitým momentom nie len pre Davida, ale aj pre jeho priateľov
a rodinu, ktorý neustále trápila otázka: „David a ako sa tam vlastne máš ?“, na ktorú David odpovedal po svojom: „Viac ako slovami som popisoval svoju situáciu obrazom. Nechal som Jerusalemdajly žiť vlastným životom…“
Petra Damašková
